Denník Anety: Od svojho manžela by som čakala veľa... ale toto?

Tiché poďakovanie

Vysadila som Lucku doma a s blaženým výrazom som pokračovala smer Vašek a Vojtíšek. Tak veľmi som sa na nich tešila! „Som doma, páni,“ zapištěla som a vošla som ešte v čižmách a kabáte priamo do obývačky. „Pšššššt! Čo blázniš, teraz zaspal!“ Vašek sedel na gauči. Na sebe mal umastené tepláky a v základe šedé tričko, ktoré teraz ale hralo niekoľkými farbami. Pohovka pôsobila ako stredobod vesmíru, okolo ktorého obiehali hračky, obaly od jedla, plechovky a ďalšie neidentifikovateľné predmety.

Vašek ťažko vydýchol a vykreslil mi, ako Vojtíšek odmietal poslúchnuť akýkoľvek rozkaz, kým sa jeho mamička nevráti. Na otázku, prečo mi Vašek nezavolal, odpovedal, že nás nechcel rušiť. Teraz som ťažko vydýchla zase ja. Zula som si topánky a namierila som si to do kúpeľne. Zapla som vodu v sprche a zavolala na Vaška, nech sa ide umyť. Neprotestoval. Zatiahol za sebou sprchové dvere, ktoré sa vďaka horúcej pare ľahko zahmlievali. Zrazu sa na nich objavil prst, ktorý vykreslil malé srdiečko. Usmiala som sa a vydala som sa upratať ten neskutočný neporiadok.